Vitajte v našej novinke! Sme radi, že vám môžeme priniesť prvý rozhovor z našej novej obsahovej sekcie, v ktorej chceme predstaviť talentovaných filmárov, ktorí prihlásili svoje diela na Bratislava Film Festival. Dnes máme tú česť vyspovedať výnimočného filmára Stefana Tomića, ktorý nás zaujal svojím pozoruhodným filmom "Patrimony". Sme nadšení, že môžeme nahliadnuť do zákulisia jeho tvorivého procesu, preskúmať jeho inšpirácie a ponoriť sa do fascinujúcej cesty, ktorú so svojím filmom absolvoval.
Stefan Tomić je študentom štvrtého ročníka filmovej a televíznej réžie na Akadémii umení v Banja Luke. Doteraz nakrútil sedem krátkych filmov a jeden krátky dokument. Je tvorivým autorom všetkých svojich diel, čo sa týka napísania scenára, rozvíjania nápadov, réžie a strihu. Prvú cenu za najlepší scenár získal v spolupráci Ministerstva školstva a kultúry Srbskej republiky a Kinoteky Srbskej republiky za film "The House Has Horns". Jeho dokument "The Roots" získal Zvláštnu cenu poroty v študentskej kategórii na filmovom festivale v Sarajeve v roku 2020 a bol uvedený na festivaloch v Európe, Ázii a Južnej Amerike.
Okrem toho pôsobí ako nezávislý autor, píše kreatívne koncepty pre propagačné, dokumentárne a hrané formáty v nezávislej produkcii.
O aký druh študentského filmu sa jedná - cvičenie alebo absolvenstký film? Mali ste zo školy nejaké kreatívne obmedzenia?
"Patrimony" je môj absolventský film a týmto filmom ako posledným cvičením som ukončil bakalárske štúdium. V poslednom štvrtom ročníku nám Akadémie umení v Banja Luke nedala žiadne obmedzenia. Dohodli sme sa, že by to mal byť asi krátky film, ale téma, prístup, štýl a všetko, čo priamo súvisí s tvorivým procesom, nechali na nás. Scenár k filmu získal cenu Ministerstva školstva a kultúry Srbskej republiky. Tento film mal svoju premiéru na Mladej kamere v Českej republike.
Trailer:
Aký bol váš rozpočet a na čo ste použili peniaze?
Náš film bol nízkorozpočtovou študentskou produkciou podporenou grantom Ministerstva kultúry a Audiovizuálneho centra Srbskej republiky. Celkový rozpočet vyčlenený na náš projekt bol 14 000 eur. Vzhľadom na povahu študentského filmu a obmedzené zdroje, ktoré máme k dispozícii, sme starostlivo pridelili finančné prostriedky na základné výdavky, ako sú prenájmy techniky, náklady na produkciu a obrazovú aj zvukovú postprodukciu.
Keďže sme pracovali s obmedzenými zdrojmi, ktoré sme mali k dispozícii, náš talentovaný tím študentských filmárov dobrovoľne venoval svoj čas a odborné znalosti, pričom sa vzdal akejkoľvek peňažnej kompenzácie. To nám umožnilo zamerať náš rozpočet na potrebné technické aspekty a zabezpečiť najlepšiu možnú produkčnú hodnotu.
Vo svete nezávislej kinematografie je tento prístup celkom bežný, najmä v našej krajine a medzi študentskými filmármi, ktorí sú zapálení pre svoje remeslo a odhodlaní priviesť svoju tvorivú víziu do života aj napriek finančným obmedzeniam.
Ako ste zostavili svoj tím - pozostával skôr zo študentov alebo ste mali aj profesionálov?
Tím tvorili prevažne študenti, no mali sme odbornú pomoc od miestnych gripových a svetelných technikov. Tento film bol absolventským projektom aj pre našu producentku Moniku Milanović, podstatné bolo pre nás spolupracovať s našimi kolegami a priateľmi, ktorých sme spoznali počas štúdia.
Poďme na príbeh – je inšpirovaný vašou osobnou skúsenosťou, alebo ide o skúsenosť niekoho, koho poznáte?
Nápad na príbeh prišiel od blízkej príbuznej. Rozprávali sme sa o minulosti aj o čase, keď ju manžel opustil po tom, čo sa im narodil syn. Našťastie, otec si uvedomil že by mal pri nich stáť.
Príbeh muža, ktorý opustil svoju rodinu bez toho, aby čokoľvek povedal, sa ma dotkol, najmä preto, že poznám muža, ktorého sa to týka. Chcel som natočiť film o tom „čo keby“. Čo ak by sa k ním už nikdy nevrátil? Na jednej strane vyrastáme s túžbou stať sa niekým a chceme sa odlíšiť od našich rodičov. Ale, nejakým spôsobom, aj tak skončíme veľmi podobne ako oni. Naše ego blokuje naše emócie. Čo ak sa za niečo ospravedlním, aj keď si myslím, že mám pravdu? Ľudia dávajú svoje ego pred tieto emócie a čas letí. Väčšinu času prídeme o svoje výnimočné chvíle len preto, že nám to ego nedovolilo. Chcel som natočiť film o tejto tragédii, ktorá sa deje väčšine z nás. Ak nebudeme konať včas, neprídeme len o výnimočné chvíle ale taktiež stratíme špeciálnych ľudí okolo nás. Sme zvyknutí blokovať svoje emócie, zaobchádzame s nimi akoby boli nesmrteľné, ale pravdou je, že každá sekunda sa počíta.
Čo vás fascinuje na vašich postavách a konfliktoch medzi nimi?
Dvadsať rokov je dlhá doba. Na jednej strane máme muža, otca, ktorý žije dvadsať rokov na samote. Ten čas urobí z človeka veľa. Táto samota je niečo, čo si sám priniesol. V samote si človek môže uvedomiť svoje chyby, pretože ho neustále núti premýšľať o minulosti. Ale na druhej strane máte syna. Dvadsať rokov žil bez otca a za to môže cítiť len odpor. Kde bol? Prečo sa neozval? Syn chcel len normálny život a otca po boku mamy. Ide však o to, že ak by jeden z nich dokázal včas znížiť svoje ego, možno by to stačilo na to aby sa znova spojili. Zem (pozemok), ktorú chce otec zanechať svojmu synovi, je jeho najlepší spôsob ospravedlnenia, aký môže mať. V krajine odkiaľ pochádzam, je zem (pozemok) vážená viac ako zlato a symbolizuje miesto v tomto veľkom svete. Ale syna zem nezaujíma, chcel len prísť objať otca.
Prečo ste sa rozhodli príbeh rozprávať nelineárne? Čo ste chceli touto kreatívnou voľbou získať?
Spôsob rozprávať príbeh nelineárne sme sa rozhodli v postprodukcii. Mali sme pocit, že lineárnou formou rozprávame nesprávny príbeh. Keďže sme hovorili o minulosti, čase a stratených chvíľach, chceli sme, aby štruktúra filmu pôsobila, ako keby bol vytvorený z momentov, ktoré by sa mohli stratiť vo vesmíre. Každá spomienka sa počíta a všetko k niečomu vedie, takmer ako keď naše myšlienky putujú spomienkami, keď myslíme na jednu osobu. Dokonca aj pieseň použitá vo filme sa volá „Tren“, čo znamená „Moment“. Tak nejako sme vedeli, že sme na správnej ceste, vytvorili sme momenty v strižni, čo viedlo k skladbe a silnej kolízii viacerých časových línií a ako to môže ovplyvniť človeka a jeho emócie.
Ako ste si vybrali hercov, povedzte nám viac o svojich skúsenostiach z práce s hercami na tomto projekte?
Mal som možnosť pracovať s hlavným hercom Danilom Kerkezom na miestnej divadelnej hre. Videl som v ňom niečo, čo sa nedá opísať slovami. Mal som pocit, že je to sopka pripravená každú chvíľu vybuchnúť. Vedel som, že bude pre hlavnú úlohu ako stvorený a cítil to aj on. Radoje Čupić, herec, ktorý hral otca, už s Danilom spolupracoval a stali sa z nich veľmi dobrí priatelia. Myslel som si, že ich priateľstvo by mohlo byť veľmi užitočné pre ich vzťah vo filme, najmä pre Danila, keďže potreboval konfrontovať niečo „vo vnútri“. Títo dvaja herci boli pre tento film požehnaním. Pochopili všetko, čo som chcel a dali mu ešte viac. Netlačil som, nechal som ich dosiahnuť emócie, ktoré som chcel. Cítili, že tento prístup im umožnil ponoriť sa ešte hlbšie do svojich úloh, vďaka čomu bolo všetko, čo do filmu priniesli, autentické. Môj spôsob robenia vecí je vždy o tom, že nechám ostatných hrať sa a užívať si ich, pretože ak im niečo nanútim, môže to vyzerať iba falošne. Každý člen tímu musí do filmu investovať časť seba, pretože nepracujeme len pre jednu osobu, všetci pracujeme spolu.
Čo si sa naučil na tomto filme?
Tento film ma naučil, že najlepší prístup k tvorivej práci je počúvať ju. Po nejakom čase je príbeh takmer živý a všetci a všetko sú tu prítomný, aby ho vylepšili. Niektoré chyby vám môžu pomôcť a niektoré nešťastné udalosti sa proste stanú, ale hlavnou vecou je nestratiť kontrolu, keď veci prídu do tuhého. Prijať chyby a zistiť, ako môžu filmu prospieť, či už ide o posun v príbehu alebo o zachytenie niečoho iného v danom momente, je kľúčové. Koniec koncov, snažíte sa rozprávať príbeh, ale pred tým všetkým si ho musíte vypočuť.
Ďakujeme ti, Stefan, za vašu účasť na tomto rozhovore a za vaše cenné postrehy. Sme hrdí, že váš film môžeme mať na Bratislava Film Festivale. Prajeme vám ešte veľa úspechov v tvorbe a tešíme sa na ďalšie diela.
Comments